Na začiatku bola Bessy ...

      Na začiatku celého môjho psíčkarenia stál môj prvý pes, vlastne sučka miešanca. Volala sa Bessy a znamenala pre mňa celý život. Dostala som ju od rodičov v lete roku 1989. Mojím snom od malička bolo mať psa a chovať. V tom roku sa mi sen splnil. Dostala som moju Bessynu. Bola čierna ako havran, jej srsť sa na slnku jagala. Dostala som ju ako šesťtýždňové šteniatko. Chovateľ od ktorého sme si Bessynu priniesli vravel, že je to čistokrvné šteniatko Nemeckého ovčiaka a ja som ako laik a 12 ročné dievčatko, uverila. Avšak už po pár mesiacoch vyšlo najavo, že to nie je tak. Čím ďalej, tým viac sa na plemeno Nemecký ovčiak neponášala. Je pravda, že jej matka bola Nemecký ovčiak, avšak ako som neskôr zistila, otecko bol susedný psík – plemena LABRADOR RETRIEVER. Takže tú krásnu čiernu farbu zdedila po tatovi. Mne však bolo jedno či je to čistokrvný psík, alebo miešanec. Hlavne že Bessyna bola moja.

      Bessyna prežila so mnou necelých osem a pol roka svojho života a som jej vďačná za veľa. Naučila ma množstvu vecí, vďaka nej som spoznala množstvo priateľov. Zažili sme spolu veľa dobrého i zlého. Bola miešancom, no mala skvelú povahu. Chránila ma aj za cenu svojho života. Bola naozajstnou priateľkou, priateľkou na celý život.

      V lete roku 1997 sme spoločne zvládli namáhavú skúšku psa záchranára a moja Bessyna sa stala prvým a vtedy aj jediným záchranárom v širokom ďalekom okolí mesta Komárno. Ešte dnes sa na celé to leto pamätám a môžem povedať, že sa zapísalo do mojej pamäte navždy. Šli sme tam len my dve – ja a moja krásna Bessy. Šli sme do neznáma. Výcvikový tábor sa konal na Donovaloch a my sme tam šli tak, ze sme nikoho nepoznali. Avšak hneď v prvý deň sme sa zoznámili s množstvom vynikajúcich ľudí. Celý týždeň sme cez deň tvrdo cvičili, nácviky stopy, práca v lese, na poli, v ruinách a pravdaže poslušnosť. Videla som, že to moju Bessynu veľmi baví, hoci už nebola najmladšia. Veď už mala vyše osem rokov. Avšak brala to ako hru. Každý večer bol táborák. Krásne večere, praskot horiaceho ohňa, gitara, spev priateľov …. Lásku, kľud a porozumenie bolo cítiť v ovzduší. Čo by som dala za to, ak by som ten čas mohla prinavrátiť! Ku koncu týždňa sa počasie zhoršilo. Začali dažde. V daždi sa konali aj skúšky, ktoré trvali tri dni. Deň čo deň sme chodili na chatky zmoknutí, no nevadilo nám to. Robili sme to preto, lebo máme radi psov, lebo máme radi záchranárčinu. Veľa ľudí nespravilo skúšky. Je pravda, že boli trošku sklamaní, no nepoddali sa. Rozhodli sa skúsiť to nabudúce. A to je dôležité! My, Bessyna a ja sme však skúšky zvládli vynikajúco. Bola som a do dnešného dna som na ňu pyšná a myslím si, že právom. Bola miešancom a všetkým ľuďom dokázala, že aj ona vie niečo. Okrem toho, že zložila skúšky ZM, SVV1, umiestnila sa v súťaži podľa národného skúšobného poriadku aj na krásnom 3.mieste a zároveň sa stala aj prvým záchranárom mesta Komárno!

      Avšak v septembri roku 1997 sa stalo to, čo som si nikdy nechcela dopustiť, že sa môže niečo také stať. Moja priateľka, Bessy náhle a ťažko ochorela. Vzali sme ju k veterinárovi, ktorý však nevedel, čo jej je. Dával jej infúzie a injekcie, ktoré však nezaberali a moja Bessyna sa mi strácala pred očami. Po dvoch dňoch sme oslovili veterinárov v Novej Stráži, ktorí u nej zistili hroznú chorobu – babéziozu. Bola nainfikovaná od kliešťa. Oni boli tí ľudia, ktorí naozaj urobili pre moju Bessynu všetko, pokúsili sa o všetko čo bolo v ich silách. Avšak už bolo neskoro. Obličky zlyhali, pečeň bola poškodená …. Bola v hroznom stave, avšak nechcela som pomyslieť na to najhoršie. Nechcela som si pripustiť, že moja Bessyna zomrie. 26.septembra 1997 ráno som sa však musela rozhodnúť. Musela som doniesť najťažšie rozhodnutie svojho života. V piatok ráno však moja Bessyna dostala zápal podžalúdočnej žľazy a už sa veľmi trápila. Nechcela som ju pustiť, no musela som. Nemohla som byť sebecká a nechať ju trápiť sa. V to ráno som dala mojej krásnej, najlepšej priateľke posledné „ZBOHOM“!

      Bola pre mňa všetkým a viem, že to pochopia len tí, ktorí niečo podobné už prežili. S kľudným svedomím môžem povedať, že mi znamenala toľko, koľko môže znamenať dieťa pre svoju matku. Nikdy nezabudnem na jej posledný výraz v očiach …. Som jej vďačná za každú spoluprežitú chvíľku nášho života a viem, že si nikdy neodpustím, že som jej nevedela pomôcť. Zbohom moja Bessyna! Môžem len dúfať, že sa raz ešte stretneme a že tam kde teraz si, je len kľud, láska, porozumenie a, že nepoznajú tam bolesť, strach a úzkosť. Zbohom moja krásna Bessyna! V mojom srdci máš navždy svoje stále miesto a nikdy na teba nezabudnem!

ZBOHOM A ODPUSŤ!